1. kapitola – Kameň, ktorý nepatril nikomu

Niektoré parky sú tiché. Nie preto, že by tam nikto nechodil, ale že si to ticho držia ako tajomstvo. Zachytávajú vánok medzi stromami, štebot vtákov používajú ako hudbu na pozadí a občas dovolia listom, aby sa hrali na tanečníkov.

Tento park bol presne taký. Rybník sa tu nikdy nenaučil byť poriadnym jazerom a lavičky sa už dávno zmierili s tým, že budú večne pokazené. Občas tu niekto kŕmil holuby, inokedy sa tu prechádzali starší ľudia s hlavami naklonenými dozadu, akoby chceli zistiť, či obloha ešte funguje. Deti sa pretekali, ktoré prelezie zábradlie bez toho, aby si roztrhlo nohavice a bežci obchádzali kaluže s takou presnosťou, akoby im niekto zaplatil za každý nezasiahnutý odraz.

Uprostred toho všetkého trochu bokom od chodníka ležal kameň. Nie veľký ako socha ani malý ako štrk, taký akurát, aby sa naň dalo sadnúť, rozmýšľať a tváriť sa, že to celé má zmysel. Nepatril nikomu. Občas na ňom poskakovali vrabce a raz sa na ňom sušila aj bunda, ktorá tam napokon zostala tri dni, kým si ju niekto neodniesol. Niekedy ho deti použili ako pirátsku skrýšu a inokedy starší páni ako improvizovanú oporu, keď sa im nechcelo ísť ďalej. Väčšinu času tam ale len bol bez účelu, bez mena, bez slávy. Dopadol presne tak, ako všetky veci, ktoré si nevšimneme, až kým si na ne nesadne niekto iný.

A jedného dňa si naň naozaj niekto sadol. Nie z únavy, ani preto, že by nemal kde, ale akoby sa s tým kameňom dopredu dohodol. Bol to muž primeraného veku, nižšieho vzrastu, zato s veľkým pupkom. Oblečené mal obyčajné tričko, ktoré už dávno vzdalo boj o svoju pôvodnú farbu a nohavice, ktoré si pamätali aj lepšie časy. Jeho topánky boli ošúchané, ale čisté. Z tváre mu sálalo niečo zvláštne – pokoj, ktorý nepôsobil ako rezignácia, ale ako výsledok dlhého zmierenia…