Prítomnosť je tichá, nenápadná a pritom nesmierne silná. Keď sme naozaj prítomní, vnímame svet bez filtra minulosti či obáv z budúcnosti. Vidíme druhých takých, akí práve sú bez očakávaní, bez úsudkov. Prítomnosť nás vracia do okamihu, kde sa dá zhlboka nadýchnuť, spomaliť a naozaj cítiť život.
Byť prítomný neznamená mať všetko pod kontrolou. Znamená vedome vnímať to, čo sa deje, aj keď to nie je dokonalé. Vtedy sa začína skutočné porozumenie voči sebe aj ostatným.
V rozhovore je cítiť, že je človek prítomný, keď naozaj počúva. V takomto priestore sa objaví dôvera. Slová zrazu nemusia byť presné, dôležitá je pozornosť, s ktorou sú vyslovené. Prítomnosť prináša pocit istoty, že môžeme hovoriť úprimne a bez pretvárky.
Keď sa učíme byť prítomní, mení sa aj spôsob, akým vedieme rozhovory. Prestávame hľadať správne odpovede a viac vnímame, čo je práve dôležité. Takto vzniká prirodzené spojenie, miesto, kde sa stretáva ľudskosť s porozumením.
V bežnom dni sa prítomnosť často stráca medzi povinnosťami, no aj krátky okamih vedomého vnímania, ako je pohľad z okna, hlboký nádych, ticho predtým ako niečo vyslovíme, to všetko nám dokáže vrátiť vnútorný pokoj.
Prítomnosť nás učí byť tam, kde sme, nie tam, kde by sme chceli byť a práve v tom spočíva jej sila, pretože len vtedy, keď sme naozaj tu, môžeme cítiť, čo má v našom živote skutočný význam.
