Byť tu pre druhých, počúvať, cítiť, vnímať, je prirodzená potreba. Niekedy sa však stane, že v snahe byť oporou pre druhých pomaly strácame kontakt so sebou. Nevšimneme si moment, keď sa blízkosť mení na ťarchu a empatia na vyčerpanie.
Vnútorné hranice nie sú o odmietaní. Sú o schopnosti zostať prítomný bez toho, aby sme sa v príbehu druhého stratili. Sú miestom, kde si uvedomujeme, čo ešte patrí nám a kde už začína svet niekoho iného.
Keď sa hranice strácajú
Všetci asi poznáme ten pocit, keď po rozhovore s niekým blízkym cítime napätie alebo únavu, keď myšlienky ostávajú pri jeho problémoch a telo reaguje skôr, než si to stihneme uvedomiť. Vtedy sa často nenápadne posunieme z počúvania do preberania zodpovednosti nie preto, že by sme chceli niečo kontrolovať, ale preto, že nám na danej osobne záleží a práve tam je dôležité spomaliť – vrátiť sa k sebe.
Hranice ako priestor
Vnútorné hranice nemajú slúžiť ako múr medzi nami. Sú priestorom, v ktorom môžeme byť jeden s druhým, no zároveň zostať sebou. Umožňujú nám počúvať bez potreby zachraňovať a reagovať bez tlaku na riešenie.
Kde končí zodpovednosť?
Keď vnímam svoje hranice, dokážem povedať : Som tu, počujem Ťa, rozumiem Ti, ale zároveň si uvedomujem, že Tvoja cesta patrí Tebe a ja ju za Teba vyriešiť nemôžem. Zodpovednosť za druhých nekončí empatiou, ale nezačína ani riešením.
Niekedy je darom a pomocou zostať prítomný aj bez zásahu, dovoliť druhému, aby si niesol vlastné odpovede, vlastné tempo, vlastné rozhodnutia. Keď si to dovolíme, vzniká zvláštne ticho, nie prázdne, ale podporné, v ktorom môže druhý nájsť sám seba.
Počúvanie so zachovaním seba
Skutočné počúvanie nepotrebuje viac úsilia, len viac vedomia. Všímavosť k tomu, čo sa deje v nás, zatiaľ čo sme s niekým iným. Keď si všimneme svoje pocity, dych, napätie či únavu, vieme sa jemne vrátiť späť k sebe.
A práve vtedy sa vzťahy stávajú ľahšími. Menej zaťažené očakávaniami a viac naplnené prítomnosťou.